Nemyslím si, že som staromódny, ale hranice určitej objektívnej slušnosti sú dané a väčšina ľudí ich viac menej dodržiava. Tiež rozumiem, že žijeme v uponáhľanom svete a každá sekunda je dobrá. Ako sa vraví čas sú peniaze a človek nemá v súčasnosti ani jedno ani druhé. Skracovanie patrí k životu. Niekedy sme používali "oukej", potom "óká", dnes prosté "ok". Všetci vedia čo to znamená, nikto sa nad tým nezamýšľa, nepozastavuje. Tak prečo ma prosté "Ď." zaskočilo?
Už skrátené tvary "dík" a "díky" nepoužívam v styku s cudzími osobami, prípadne s takými, s ktorými si vykám. Nie je to zvyk, ale slušnosť. So skrátenými tvarmi inak nemám problém, ale istá hranica by niekde mala byť. Asi viem, kde má to "Ď." pôvod. Veľa krát som ho dostával od sestry cez ICQ, neskôr sa začalo objavovať aj v sms. Priznávam, dostalo sa mi aj ústne poďakovanie týmto štýlom, no vždy od niekoho blízkeho, známeho.
Som zvedavý, či je toto začiatok nového trendu slovenčiny a komunikácie ako takej. Od svojich IT-kamarátov dávno počúvam LOL, ROFL a podobné, začal som registrovať aj anglické skratky DYI, AWOL, BFF a kopec ďalších, avšak v hovorenejreči medzi dvoma neznámymi som takúto skúsenosť ešte nemal. Všetko je raz poprvé, možno preto ma to prekvapilo. No i tak stále váham, aké stanovisko zaujať v tejto veci.